Juraj Draxler: Verejná politika potrebuje svoj étos, aj špecifický druh riadenia

25. november 2021 Rozhovory

Rozprávame sa na pôde Centra pre verejnú politiku. Čo to vlastne je, verejná politika?

J. Draxler: Pojmom verejná politika sa vo svete väčšinou označuje všetko, čo súvisí s organizáciou štátu, ale netýka sa straníckej politiky ani, väčšinou, otázok ústavného zriadenia. Verejná politika sa zaoberá tým, ako organizovať štátny aparát, ako by mali fungovať samosprávy, a ako riešiť otázky zdravotníctva, školstva, vedy a podobne. A takto sa označuje aj akademický obor, ktorý sa zaoberá skúmaním týchto otázok. 

Čiže to nie je politológia.

U nás sa trochu zvláštne vo veľkom na vysokých školách študuje predmet, ktorý sa nazýva politológia. Pod tým sa rozumejú väčšinou práve otázky organizácie štátu z hľadiska rôznych typov ústavného zriadenia či volebných systémov alebo štúdium toho, ako organizovať politické strany, volebný boj, prípadne štúdium ideológií. Myslím, že u nás to tak nejak všetko splýva, ale hlavne, ľudia, ktorí študujú politológiu, ani nechcú ísť do politiky, skôr to štúdium vnímajú ako niečo, čo im prípadne dá znalosti pre prácu v štátnej správe. Hoci je to, ako sme práve povedali, dosť zavádzajúce. 

Štúdium verejnej politiky ako takej je ale rozšírené menej. 

Pritom vo svete to majú často na starosti niektoré z najprestížnejších inštitúcií v krajine. Spomeniem francúzsku École nationale d'administration, americkú Kennedy School of Government na Harvarde, alebo britskú London School of Economics, kde sa veľa vecí študuje práve s ohľadom na public policy.

Čo našej verejnej správe chýba?

J. Draxler: Napríklad práve centrá, ktoré by zhromažďovali poznatky k tomu, ako sa čo dá organizovať, prípadne, ako sa podobné veci organizujú vo svete. Na ministerstve školstva a v pridružených organizáciách tak máte málo informácií, ako funguje školstvo vo svete, na ministerstve kultúry o tom, ako sa inde organizuje ochrana pamiatok či podpora kreatívneho priemyslu, a tak ďalej. Potom treba zlepšiť niektoré procesy a s nimi aj zručnosti, napríklad písomnú komunikáciu. Nemáme napríklad kultúru memoránd, teda krátkych správ, ktoré niečo usmerňujú, stanovujú nejaké mäkké ciele, alebo niečo objasňujú. Takisto nám často chýbajú prehľadné, efektívne manuály pre každodenné alebo výnimočné situácie, s ktorým sa jednotlivé zložky, či pracovníci stretávajú. A určite môžeme pridať aj v budovaní rôznych prvkov étosu organizácií, aj verejnej služby ako takej.

Čo je to presne étos verejnej služby?

J. Draxler: V zásade poznáme tri druhy étosu verejnej služby. Prvým je ten klasický úradnícky, byrokratický étos. Mať všetko zaznamenané, vrátane štatistík, potvrdení, a záznamy prehľadne uložené. Je to niečo, na čo sa často sťažujeme, keď sa to preháňa s papierovaním, ale v zásade každá moderná organizácia, nielen štát, závisí od nejakej byrokracie a ľudí, ktorí ju vykonávajú. Tým druhým je vyslovene étos verejnej služby, a dôraz je tu na obe slová, verejný aj služba. Britská BBC bola hneď vo svojich prvých rokoch budovaná ako protiklad k plytkému komercionalizmu, ktorému sa zvyčajne nevyhnú masové médiá založené na zarábaní peňazí. Misiou BBC bolo informovať podľa možností nestranne, šíriť osvetu, podporovať dobré mravy, a podobne. Rovnako sa však môžeme pozerať aj na iné časti verejného sektora, takmer všade máme možnosť cieliť k tomu, aby ľudia pracovali s tým, že slúžia verejnému blahu a konkrétne ľuďom v napĺňaní ich potrieb. 

Tretí typ étosu verejnej služby vychádza zo zmien, ktoré sa dotkli verejného sektora najmä v ostatných tridsiatich rokoch. Menili sa tradičné hierarchické organizácie, napríklad tak, že vznikali samostatné vládne agentúry mimo tradičných ministerských štruktúr. Zavádzali sa rôzne praktiky zo súkromného sektora, ako výkonové ciele a odmeny podľa nich, sofistikovaný marketing, prieskumy spokojnosti občanov, ktorí sa začali vnímať ako zákazníci, a podobne. 

Ktorý z týchto étosov je najužitočnejší?

J. Draxler: Povedal by som, že všetky tri. Niektoré štáty by sa zrútili, keby nemali úradníkov, ktorí sú síce ťažkopádni, veľmi zle riešia nové problémy, ale majú v sebe tú potreby uchovávať záznamy, držať sa za každú cenu pravidiel. A to aj vtedy, keď vonku, na ulici, často vládne chaos. Samozrejme, ak je "papierovacieho" ducha veľa, dostaneme skostnatelú byrokraciu. Podobne, je dobré, ak zložky verejného sektora rozumne aplikujú riadenie podľa cieľov, ak si sledujú výkonnosť, dbajú na komunikáciu smerom ku klientom. Ale ak by sme zo štátnej správy urobili len ďalšiu korporáciu, malo by to svoje negatívne dôsledky. A, samozrejme, potrebujeme ten étos BBC, tvorivej verejnej služby, ale nie všetko tak môže fungovať. A hlavne, ak štát chce príliš vychovávať a starať sa o blaho, začne to byť autoritárske. Aj preto je dobré, keď má väčšina štátneho aparátu v sebe zakódovanú určitú strohosť. A neutralitu a nestrannosť. 

Kde by ste začali, ak by ste teda chceli náš verejný sektor začať meniť?

J. Draxler: Je toho veľmi veľa, ale základom je väčšia centralizácia riadenia. Úrad premiéra bol u nás takmer vždy braný ako v zásade politický orgán. Aj preto, že doterajší premiéri sa málo starali o to, ako vlastne fungujú rezorty, ani nesledovali na pravidelnej báze, ako sa napĺňa napríklad vládny program, ktorý je u nás dosť formálnym dokumentom, vláda ním až tak nežije. V ústredí treba aj koordinačnú jednotku, aby bolo jasné, čo sa deje na jednotlivých rezortoch, aj politickú jednotku, ktorá sleduje, čo sa deje s napľňaním programu vlády po politickej stránke, kde môžu byť bariéry a podobne. A to doplniť podpornými funkciami, napríklad sa silno prihováram za úrad vládneho ekonóma. Práve tieto veci, a mnoho ďalších, týkajúcich sa rezortných politík, sa snažíme cez CVP navrhnúť, vo všetkých užitočných detailoch, tak, aby sa návrhy pretavili aj do reálnej politiky.