Online diskusia: čo nám priniesol November 1989 ČASŤ 3

20. november 2021 Diskusné blogy

Blok III: Demokratická éra

 

Otázka 5: Zároveň sme v 90. rokoch začali budovať iný politický systém. Do akej miery sa to podľa vás podarilo?

 

Vladimír Bajan: Hovoríme o demokratickej ére – chcelo by sa opýtať ktorá? Alebo kedy príde, lebo tiež na  ňu čakám..

Ale vážne. Podarilo sa zrušiť článok 4 Ústavy SR o vedúcej úlohe KSČ v štáte, takže teoreticky máme politickú demokraciu. Pluralizoval sa aj mediálny priestor, ľudia sú pri vyjadrovaní svojich názorov slobodní. Trúfam si ako presvedčený komunálny politik, že k demokratizácii spoločnosti výraznou mierou prispela aj reforma verejnej správy.

Predovšetkým samospráva sa ukazuje ako najstabilnejší prvok demokracie u nás, čoho dôkazom sú aj mnohé prieskumy verejnej mienky za celú dobu jej existencie. Ľudia sa naučili aktívnejšie pristupovať k riešeniu svojich problémov, na druhej strane sa mi zdá, ako keby s tým ruka v ruke, žiaľ, nešla aj istá miera zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

 

Stále je tu veľká časť obyvateľstva, ktorá očakáva, že ich bude niekto viesť bez toho, aby zobrala zodpovednosť za svoj vlastný osud do svojich rúk. V tých mestách a obciach, kde sa to podarilo, je ten komunitný život lepší, farebnejší a ľudia majú k sebe oveľa bližšie. Čo sa týka veľkej politiky, zažili sme viacero turbulentných období ale aj dôležitých rozhodnutí. Jednoducho, demokracii sme sa učili a ešte stále sa máme čo učiť, možno z dôvodu našej nedočkavosti a veľkých očakávaní alebo rôznych kibicov zo zahraničia sme si mysleli oveľa jednoduchšie. Určite sme bližšie k začiatku než ku koncu celého procesu.

 

Juraj Draxler: Ako často zdôrazňujem, akákoľvek politická superstar zo zahraničia by zrejme nemala šancu presadiť sa na Slovensku. Predstavme si, že by sa v našej politike objavila Angela Merkelová. Ak by si ju médiá vôbec všimli, ohŕňali by nos nad jej nevyhranenosťou (Frau Merkel totiž robila úspešne najmä to, čo sa v nemeckej politike žiada, kompromisy) a zdupali by ju pod čiernu zem za jej morálnu úroveň (to, ako sa zamietla pod koberec aféra s čiernymi fondmi jej politického krstného otca H. Kohla je len jeden príklad). Ale s najväčšou pravdepodobnosťou by si ju jednoducho novinári vôbec nevšimli. Na naše pomery je nevýrazná aj vizuálne, a najmä, chýba jej akákoľvek príťažlivá radikálnosť vo vyjadrovaní. Niečo podobné by sa ale dalo povedať aj o Kurzovi či Macronovi. U nás by nemali šancu.

 

A to je prvý problém s našou demokraciou.  Po tej prvej, úvodnej etape, keď sa rýchlo zaviedol moderný parlamentarizmus západného štýlu, už nejaké ďalšie rozvíjanie demokratického myslenia a rozhodovania veľmi nenapredovalo. Pre intelektuálov politika znamená vyhlásenia, moralistické pózy, ale aj nekonečný „reformizmus“. V skutočnosti si parlamentná demokracia žiada oslovenie čo najväčších blokov voličov, čo sa nedá bez manévrovania, kompromisov, utvárania rôznych, často aj inak nekompatibilných spojenectiev. Ak to vedie k presadeniu programu. Slovenský intelektuál je vám ale schopný vyčítať čisto to, že úspešne komunikujete s niekým, kto je pod úroveň jeho, kaviarenského intelektuála. Samotné vládnutie si žiada racionalistické rozhodovanie, ktorého je u nás málo. V žiadnej západnej krajine by ste si nemohli dovoliť hádzať len tak zo šuflíka nápadov radikálne reformy, ktoré okamžite idú do parlamentu. Aj parlament u nás funguje inak, ako na Západe. U nás je to doslova stroj na chŕlenie legislatívy, v minulosti som to ukazoval na číslach. Aj médiá aj politici sa domnievajú, že poslanec je tým lepší, čím viac návrhov zákonov predloží. Podobne, kopa vládnych zákonov je tak nekvalitných, že sa musia často po niekoľkých mesiacoch dopĺňať či opravovať, ale akoby to nikomu neprekážalo.

 

Takisto platí, že obrovská časť ľudí je k demokratickým procesom vyslovene letargická. Ak už, tak sa politika a politici berú ako vhodný terč pre odreagovanie sa. Šéfovi veľmi odvrávať nemôžem, rodina ma neberie úplne vážne, ale môžem bezbreho nadávať, ako ma k tomu vedú aj médiá, na politikov. V rámci akéhosi outourcingu morálky, kde sa sami rýchlo presvedčíte, že za všetky vaše problémy vlastne môžu „tí hore“, akási mýtická vrstva ľudí odstrihnutá od zvyšku národa.

 

Vladimír Palko: Po páde komunizmu bola známa jediná politická alternatíva, ktorou bola parlamentná demokracia západného typu. Časť novembrových elít to pochopila tak, že, trochu zjednodušene povedané, u nás treba robiť všetko tak, ako je to na západ od nás. Nevšimli si, že západný systém nie je dobudovaný, už ďalej nemenný systém, ktorý musíme rigidne napodobniť, ale že sa tiež vyvíja a to nie vždy pozitívnym smerom. Po roku 1989 to však chápal asi len Ján Čarnogurský, v tomto videní som ho nasledoval.

 

Myslím si, parlamentnú demokraciu sme vybudovali pomerne rýchlo. Chápali sme, že menšinám netreba brať ich jazyk, že vláda nemá manipulovať mediá, tie majú byť slobodné, že potrebujeme právny štát, slobodné voľby. Ak niečo z toho nefunguje, ako by sme chceli, nemusia byť na vine inštitúcie, ale naša národná povaha. Neznamená to, že máme kopírovať vo všetkom západné vzory. Západ nie je ten, čo bol v roku 1989. NATO a EÚ sú iné ako boli vtedy. Dostal sa do krízy nezvládnutou imigráciou, nezvládnutou politickou expanziou na východ, ktorá viedla k lokálnym vojnám a nepriateľstvu s Ruskom, opustil sa zbytočných vojenských intervencií s rozsiahlymi následkami.  Šíri vo svete ideológiu moderných ľudských práv, o akých predchádzajúce generácie netušili, a budí to napätie. Západná spoločnosť začína byť v mene tolerancie netolerantná voči vlastným členom, ktorí si trúfnu mať iný názor. Už dávnejšie som si uvedomil, že ako konzervatívec by som mal v západných spoločnostiach podobné problémy, ako som mal u nás za komunizmu.

 

Neznamená to však ani to, že už máme byť spokojní so sebou. Máme problém, ale nehovorme hneď o zdokonaľovaní našej demokracie. Mali by sme proste zdokonaľovať naše mravy. Po tridsiatich rokoch sa slovenská spoločnosť javí ako momentálne vyčerpaná a frustrovaná z korupcie, vulgárnosti, agresívnosti, klamstiev a straty ideálov. Tým je náš verejný život postihnutý. Pristupujme k tomu s pokorou. 

 

Peter Weiss: Počas existencie spoločného česko-slovenského štátu dochádzalo zhruba v 20 ročných intervaloch ku krízam. Obdobie po zatlačení pokusu o reformy personalizované Dubčekom s jeho heslom "socializmus s ľudskou tvárou" vygenrovalo režim neostalinistov s ľudskou tvárou, ako to napísal Ľ. Lipták. Preto po 20 rokoch.  došlo k implózii normalizaného režimu. Jednak v dôsledku  jeho rigidnosti a odmietania reforiem, jednak aj v dôsledku geopolitických zmien, ktoré ZSSR donútili vzdať sa v mene sebazáchovy tzv. Brežnevovej doktríny. Vďaka tomu prišlo k pokojnému prechodu od autoritárskeho systému dirigovanému štátostranou k pluratlitnému politickému systému a k demokracii. Uplynulo už 32 rokov od Novembra a 29 rokov od osamostatnenia slovenskej štátnosti. Takže vzhľadom na periódy čs. dejín kríza, ktorú zažívame, už nejaký ten rok mešká.... 

 

Súhlasím s tým, že jej zdroje sú nielen domáce, ale aj vonkajšie, prinášané globalizáciou. Po revolučné zmeny vzhľadom na tlak politickej súťaže i charakter úloh vygenerovali politické strany a ich prostredníctvom aj strategické elity, ktoré dokázali manažovať štát tak, že SR sa medzinárodnopoliticky plne etablovala, prekonala autoritárske tendencie vládnutia a integrovala sa do EÚ a NATO, vstúpila do eurozóny a Schengenu. Tie strategické elity, ktoré to zmanažovali - ak  prorovnáme napr. personálne zloženie dvoch vlád širokej koalície a súčasnej vlády, boli nado všetku pochybnosť kvalitné, mali autoritu a rešpekt medi spoluobčanmi i v zahraničí. Dnes vidíme doslova úpadok úrovne strategických elít. Súvisí to s krízou tradičných strán i s diskontinuitou v straníckom systéme. Tá je oveľa väčšia ako v Česku.

Po voľbách v r. 2020 sa najstaršou politickou stranou stal Smer-SD založený v r. 1999. Druhýkrát sa do NR SR nedostala  najstaršia po novembrová strana - KDH, druhýkrát z parlamentu vypadla najstaršia slovenská politická strana - SNS, z parlamentu vypadol aj projekt najdlhšie slúžiaceho ponovembrového politika - Bugárov Most - Híd. Politickú scénu ovládli anti-politické subjekty založené politickými podnikateľmi obdarenými oportunistickým marketingovým talentom,  s obskúrnou osobnou a podnikateľskou minulosťou, bez skutočnej vnútrostraníckej demokracie a vnútornej oponentúry a súťaže, bez regionálnych štruktúr a stabilného vlastného odborného zázemia. Populistickými sľubmi a rétorikou o boji s mafiou a korupciou získali bezprecedentnú ústavnú väčšinu pre vytvorenia vlády. V krátkom čase však doslova rozložili štát.a dezintegrovali spoločnosť.  

 

Otázka 6: Všeobecnejšia otázka: aký je osud našej demokracie dnes?

 

Vladimír Bajan: Dnešok vidím v oveľa ponurejších farbách, než som predpokladal. Čo mňa najviac trápi je, že sme prestali rešpektovať odbornosť, prirodzenú autoritu lídrov (veľakrát si ju však ani nezaslúžia), stráca dôveru štát a jeho inštitúcie. Podotýkam, prísne oddeľujem inštitúciu od jej personálneho obsadenia. Ak hovorím o odbornosti, pomôžem si osobným príkladom – môj otec Prof. MUDr. Anton Bajan bol dlhé roky hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva pre pneumológiu a pľúcne choroby, bol rešpektovaným odborníkom napriek tomu, že nebol straník ani nomenklatúrny káder. Naopak, bol aktívnym praktizujúcim katolíkom spolupracujúcim s (tajnou) cirkvou. Dnes je nemysliteľné, aby sa vo vedúcej pozícii na oveľa nižších úrovniach objavili odborníci, ktorí nie sú členmi aktuálneho víťaza volieb. Mimoriadne to devalvuje systém v každej politike naprieč spoločnosťou. A čo je ešte horšie, demotivuje to schopných ľudí ísť aktívne do politiky a pomôcť tam, kde sa cítia ako odborníci. Či už hovoríme o školstve, zdravotníctve, poľnohospodárstve, vlastne všade. Obsadzujeme úrady spôsobom dobyli sme územie, len naši sú odborníci.

 

Dnes to vidíme na zúfalom (ne)fungovaní štátu a jeho inštitúcií. Čo je pre mňa najväčšou hrozbou v súčasnosti, je strata akejkoľvek objektívnosti či názorovej plurality v médiách, ktorá tu od revolúcie ešte nebola. Dokonca sa to javí ako veľmi vplyvná politická sila, ktorá vytvára ideologický tlak na nezávislé piliere demokracie ako je súdnictvo a prokuratúra a veľmi jednostranne vytvára verejnú mienku a zároveň určuje BEZ ZODPOVEDNOSTI čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie.

 

Ďalším novým fenoménom je fungovanie Európskej únie a jej ambície riadiť čo najširší okruh kompetencií v národných štátoch. Veľakrát sa zdá, že aj nad rámec prístupových zmlúv. To je ale ďalší okruh tém, ktoré by si zaslúžili väčší priestor, ale spomenúť ich musím. Ako starostovia sme organizovali referendum o pristúpení SR k EÚ a používali sme argumenty o fungovaní Európy, ktoré súčasná prax EÚ ako keby negovala. Spomeniem len jeden princíp a to je princíp subsidiarity, pretože tu je naozaj tendencia centralizovať niektoré rozhodnutia  a výkony s nimi spojené napriek tomu, že ich prijímanie a realizácia je efektívnejšia na úrovni národných štátov.

 

Juraj Draxler: Nemyslím si, že myšlienka demokracie, tak, ako bola po 17.11. predstavovaná, má nejakú veľkú šancu prežiť. A nehovorím len o tom, že už dlhé roky ľudia hľadajú spásu v „nepolitickej politike“, teda, že za zlo označujú profesionálnych politikov a existenciu politických strán. Sú tu naozaj hlboké, štrukturálne problémyVoličov a ich myslenie dlhodobo vo veľkom devastuje bulvár (od moderného novinového bulváru, po reality šou). V posledných rokoch sa k tomu pridali aj sociálne médiá. Facebook podporuje zhlukovanie ľudí okolo extrémnych naratívov. Whatsapp zase preposielanie čoraz väčšieho množstva správ a linkov bez toho, aby si človek overil, čo je na nich pravdy. Ľudia to robia, pretože ich tá technológia proste vedie k tomu, aby rýchlo niečo preposlali. Na druhej strane sú doslova unavení a dezorientovaní z množstva správ.

 

Potom tu máme problém moderného kapitalizmu. Na rozdiel od staršieho, priemyselného, kde boli ľudia hodnotní podľa toho, aké mali kvalifikácie a vytvárali si kolektívy aj identitu v pomerne trvalých zamestnaniach, je typickým znakom moderného kapitalizmu rozsiahla „lumpenproletarizácia“. Ľudia pracujú v dočasných zamestnaniach, často cez agentúry. Sú dezorientovaní zo sveta naokolo, bez pocity ukotvenia aj hodnoty. Na Západe k tomu prispela aj rozsiahla imigrácia, tradičné komunity sa rýchlo rozriedili. Zároveň je ale výsledkom aj imigrácie, aj moderneho narábania s pracovnou silou veľmi nízka odborová organizovanosť, s čím ide ruka v ruka aj triedna (ne)uvedomelosť. Výsledkom je obrovská masa ľudí zúrivých na fungovanie sveta, ale bez politickej ideológie. To, samozrejme, vyhovuje korporátnym záujmom: nespokojný proletariát by sa pred 30 rokmi prejavil štrajkom, dnes si ľudia akurát zúrivo preposielajú ďalšie a ďalšie konšpiračné teórie. Pravdepodobne sme v procese vzniku nejakého vzdialeného ekvivalentu fašizmu z prvej polovice 20. storočia, samozrejme, v modernejších formách. A zrejme, našťastie, bez koncentračných táborov.

 

To neznamená, že sa nemáme snažiť pôsobiť v súlade s európskym civilizačným posolstvom. Naopak, našu kultúru, odvodenú od mysliteľov Antiky, stredovekých scholastikov, osvietenstva, ale aj moderných mysliteľov a literátov, musíme pomáhať rozvíjať cez školský systém, cez umenie, ale aj v politike či inom verejnom pôsobení, cez rozvíjanie cností. Ale zároveň treba byť realistami, éra pohodlnej demokratickej fikcie asi skončila.

 

Vladimír Palko: Jej osud je v našich rukách. A v rukách okolitého veľkého sveta, lebo nie sme izolovaný ostrov. Rozlišujme demokraciu a slobodu. Nie je to to isté, ale súvisí to. Už starí Gréci vedeli, že demokracia môže zdegenerovať. Takisto zneužitie slobody vedie k tyranii. To všetko sa môže stať a už sa to do istej miery deje. Tyrania sa môže dostať k moci demokratickým hlasovaním a víťazi sa niekedy slobodne rozhodujú potláčať tých druhých.  V západnej demokracii vidím oslabovanie výkonnej moci volenej vo voľbách, ktorá sa bojí médií. Tie sú presvedčené, že ich úlohou nie je informovať, ale robiť ideologickú prácu. Oslabovanie výkonnej moci vidíme i v súdnickej tyranii, kedy sudcovia rozhodnú o takom výklade ústavy, o ktorom sa tvorcom ústavy ani nesnívalo.

 

Ďalšie oslabovanie výkonnej moci spočíva v presune kompetencií na nadnárodné organizácie.  Obyčajní ľudia majú pocit, že sú stále hnaní niekam, kam nechcú ísť. Vidíme, aký odpor kladie nevolená úradnícka elita voči voleným politikom. Videli sme to na odpore „deep state“ voči Trumpovi, ktorý nebol ktovieaký, ale bol to zvolený prezident. A predsa ho Big biznis v jednej chvíli hravo odrezal od sociálnej siete, na ktorej komunikoval s miliónmi občanov. Demokracia? Sloboda? V EÚ má tiež príliš veľký vplyv nevolená  úradnícka trieda. Otázkou je tiež, čo je duchovným základom demokratickej spoločnosti. Kedysi to bola viera v transcendentno a v objektívnu pravdu. Dnes je postavený na piedestál samotný človek a jeho túžba určovať svoj osud aj proti rozumu, navzdory prírodným zákonom. Ani samotný princíp slobodných volieb tým zjednocujúcim princípom nie je. Ukázalo sa to na zrútení afganského demokratického režimu i na neúspechoch Arabskej jari. Demokracia má totiž určité kultúrne predpoklady. Otázka je, či sme sa ich už nevzdali. Ak má naša spoločnosť prežiť, musí nájsť ono spoločné dobro. A tým nebude konzum, ani naše vášne, ani túžba po pohodlí.

 

Peter Weiss: Účinnou odpoveďou na tento vývoj  môže byť len obnova politických strán hodných toho mena, ktoré dokážu  vygenerovať osoby schopné štandardne a zodpovedne spravovať štát. Druhou zásadnou zmenou je zmena volebného systému. Len ten z vlastnej vôle nezrušia. Preto treba podporovať iniciatívu ZMOSu zmeniť na  základ referenda súčasný volebný systém, podľa môjho názoru na zmiešaný, aký bol v Maďarsku do roku 2010 - polovica mandátov na straníckych listinách na proporcionálnom princípe, polovica v jedno mandátových volebných obvodoch s dvojkolovou voľbou. Treba sa tiež usilovať zabrániť deštrukcii samospráv, ako o tom písal generálny tajomník ZMOSu M. Kaliňák.  

 

Globálny aspekt krízy demokracie pomenoval už v r. 2012 nemecký filozof J. Habermas. Napísal, že dnešná demokracia sa stala fasádovou. Navonok síce vládnu demokraticky zvolené politické strany a ich reprezentanti vo vláde. Majú síce demokratickú legitimitu, ale ich  reálna sila a možnosti presadzovať svoje zámery, sú slabšie ako vplyv nevolených subjektov - nadnárodných finančných trhov, nadnárodných korporácií, nadnárodných i domácich mediálnych domov, nadnárodných i domácich mimovládnych organizácií, ktoré im dokážu diktovať. Za svoj tlak a presadzovanie svojich ekonomických a s  nimi spojených politických a ideologických záujmov pritom nikomu neskladajú účty. Tie skladajú len demokraticky zvolené vlády. Na nich si občania vylievajú zlosť a nespokojnosť so svojimi životnými podmienkami. Národné vlády však majú obmedzený akčný rádius. Európske orgány skôr nahrávajú týmto skrytm záujmom nevolených subjektov reprezentovaných tisíckami lobistov v Bruseli. Mimochodom, aj to je jedna z príčin brexitu.

Na záver trochu zjednodušený príklad:  Chcete strategickú investíciu na Slovensko a na jej základe zvýšiť zamestnanosť? Tu sú naše podmienky. Nevyhovujú vám? Občania, samosprávy a ďalšie subjekty budú reptať a vy ako vláda to neustojíte? No tak pôjdeme niekam ďalej na východ. Tento modelový príklad ešte viac zvýrazňuje potrebu skutočne kvalitných, vzdelaných, skúsených, všestranne pripravených strategických elít. Marketingoví eskamotéri podporovaní časťou médií pod zámienkou boja s mafiou takouto elitou jednoducho nie sú. Ak sa znovu v ďalších voľbách zreprodukujú, politické, morálne, národohospodárske a bezpečnostné škody budú ešte väčšie. Čeliť skrytým silným hráčom za fasádou demokratického rozhodovacieho procesu nemôžu plagiátori bez autority a rešpektu vo vlastnom štáte.

Reakcia - Juraj Draxler: Podobne ako v iných oblastiach, v mnohom sme sa zhodli aj v tejto poslednej časti. Ak by niečo malo byť dôležitým verejným výstupom z tejto diskusie (ktorú ešte spracujeme do ďalších materiálov), tak by to asi mohol byť práve apel na to, že potrebujeme naozaj silno pracovať na zlepšení stavu vecí verejných. Ako vyplýva aj z našich obzretí do čerstvej histórie Slovenskej republiky, pre tvorbu kvalitných rozhodnutí jednotlivcov treba vytvoriť dobré inštitucionálne podmienky. Napriek v zásade pozitívnemu posunu od roku 1989 to dnes nemáme, a zlepšenie su bude vyžadovať veľké nasadenie.

Reakcia - Vladimír Palko: K J. Draxlerovi: Áno, máme iný vkus, ako majú voliči na Západe, ale to asi platí všeobecne, že rôzne krajiny, rôzny vkus. Ale nemyslím si, že by sa niektorí západní politici u nás nepresadili.

Je pravdou, že u nás sa dajú rýchlejšie presadiť radikálne reformy, ktoré si inde vyžadujú dlhšiu prípravu. Ale to nemusí byť vždy nevýhoda. Spomínaný „outsourcing morálky“ umožňujúci mnohým vidieť vinníkov všetkého v politikoch podpisujem. Tiež súhlasím, že mediálnym intelektuálnym zlozvykom je odsudzovať už samotnú komunikáciu s niekým z iného tábora. Nie je to zlozvyk slovenských intelektuálov všeobecne, skôr sa tým vyznačuje liberálna časť spektra.


Dovolím si nesúhlasiť s tvrdením V. Bajana, naznačujúcim, že za socializmu sa mohli nestraníci ako odborníci lepšie presadzovať v štátnej správe ako dnes. Nestraníci ako odborníci vo vysokých funkciách sa samozrejme vyskytovali, ale boli výraznou menšinou. Nehovoriac o tom, že v niektorých oblastiach (polícia, armáda) sa každý príslušník stával členom KSS (keď nie hneď, tak po pár rokoch služby). Dnešné zastúpenie straníkov na ministerstvách je skôr slabé, i keď sa samozrejme vyskytuje. A to ani nespomínam, že v demokracii je obrovský priestor, kde politické strany nemajú vôbec žiadny dosah. Za komunizmu bolo štátne všetko a strana cez stranícke organizácie na pracoviskách personálne všetko ovládala. Stotožňujem sa s Petrom Weissom, keď hovorí o súčasnom úpadku straníckeho systému a dezintegrácii spoločnosti. Jedna psychologička mi hovorila, že súčasná spoločnosť vykazuje známky akejsi „zlomenosti“, keď ľudia stratili ilúzie. Neviem celkom pomenovať príčiny, ale nemožno ich odvodzovať iba od materiálneho nedostatku. Skôr sa mi to javí ako frustrácia zo spôsobu, ako si vládneme. Nie som si istý, či to súvisí so štruktúrou našej demokracie. Súvisí to s našou národnou povahou.

Peter Weiss hovorí o globálnej kríze demokracie, cituje Habermasa a hovorí, že vplyv legitímne volených politikov je menší ako vplyv nevolených činiteľov. Zdá sa, že síce z rôznych ideových pozícii, ale predsa dochádzame k podobným záverom.

Reakcia - Vladimír Bajan: Táto diskusia bola pre mňa veľmi inšpirujúca, spomenul som si na mnoho súvislostí, dobrých i tých menej príjemných. Potvrdilo sa mi, že s odstupom času človek niektoré veci vidí inak, má možnosť porovnávať a že nič nie je čiernobiele. Nemali by sme brať to, čo získame, ako samozrejmosť a mali by sme mať stále na zreteli hodnoty, ktoré charakterizujú celú spoločnosť. Žiaľ, vyzerá to skôr tak, že sme sa niekde zasekli.  Aj preto si myslím, že na to, aby sme dosiahli to, po čom sme v novembri 89 túžili, bude potrebná ešte aspoň jedna generácia. Ak to však pôjde touto cestou, že na scéne budú mať hlavné slovo nesystémové politické sily, mám o našu budúcnosť, respektíve o budúcnosť našich detí, trochu strach. 

Okrem toho si myslím, že by sme mali byť schopní prevziať viac zodpovednosti za svoju budúcnosť, ako nám umožňuje Brusel. Mám obavy z ďalšieho druhu centralizmu, ktorý môže veľmi silne potlačiť ambície a ochotu  mnohých schopných ľudí podieľať sa na správe vecí verejných. Centralizmu, ktorý nám môže všetkým zobrať ambície vôbec chcieť mať vlastný štát s vlastnými atribútmi.

Veľkým deficitom súčasnosti je absentujúca diskusia bez krvavých očí a za účasti ľudí zo širšieho portfólia, ľudí zo skúsenosťami z minulého obdobia, ľudí zo samosprávy. Súčasná diskusia, ktorú diskusiou len ťažko nazvať, sú verbálne militantné útoky koalície proti opozícii a naopak. A tie sú sprevádzané, žiaľ, podľa mňa absurdnou a bezprecedentnou angažovanosťou redaktorov a novinárov, čím tá diskusia stráca na racionalite a stáva sa súbojom, čo neprospieva nikomu a ničomu a hlavne nič nerieši.

Reakcia - Peter Weiss: Tie antisystemové politické sily sú aj podľa mňa hlavný problém. M. Kaliňák pred dvomi týždňami napísal článok, že hrozí matovičizácia samospráv v dalších voľbách. Ľudia vyventilujú svoj hnev na schopných starostoch. Aj preto, že táto vláda ich oberie o peniaze. 

A s tou absenciou normálnej diskusie tiež súhlasím. Veď my sme vlády širokých koalícií urobili preto, že sme vedeli diskutovať. Vecne, na úrovni, s rešpektom k partnerovi. Boli konflikty, ale nie cirkus, ako ho predvádza pod pod populistickou vlajkou boja proti mafii a korupcii to antipolitické OĽANO. 35 členov, 7 členov vlády, 52 poslancov.????

Ako také čosi na čele s nedovzdelaným plagiátorom môže spravovať tak komplikovanú a ekonomicky aj inak zraniteľnú krajinu v situácii, keď je EÚ na križovatke a monopolárny svetový poriadok sa definitívne rozpadol a nový sa v konfliktoch vytvára? Tie technologické, energetické a klimatické zmeny s blížiacimi sa veľkými migračnými pohybmi vyžadujú politiku s naozaj silným intelektuálnym zázemím a strategickú elitu, ktorá bude hlboko chápať, o čo ide, uvedomovať si riziká, nie marketingovými fintani ohurovať Slovač.

Týmto sa uzavrela diskusia k výročiu novembra 1989. Veľmi radi tento výstup spracujeme aj do knižnej formy. Dovoľujeme si ešte raz srdečne poďakovať Vladimírovi Palkovi, Vladimírovi Bajanovi a Petrovi Weissovi, že sa láskavo na túto diskusiu spolu s Jurajom Draxlerom podujali a veríme, že bude inšpiráciou pre podobné kultivované diskusie aj v budúcnosti.