Online diskusia: čo nám priniesol November 1989 ČASŤ 2

17. november 2021 Diskusné blogy

Blok II: Nástup do novej éry 

Otázka 3: Zvládli aktéri novembra prechod do nových časov? Máme teraz na mysli priamych aktérov, tribúnov Novembra a prvú, dočasnú ponovembrovú vládu.

 Vladimír Bajan: Nerád by som hodnotil tribúnov revolúcie, lebo každý z nich mal a má individuálny príbeh. Áno, boli to ľudia nabrali odvahu otvorene vystúpiť. Generačne som mal bližšie k Zuzane Mistríkovej, Tonovi Popovičovi, Jožovi Bodkovi a podobne, než k Fedorovi Gálovi či Eugenovi Gindlovi. Mimoriadne mi imponovali vtedajšie diskusie pánov Komárek, Zeman, Klaus a iných ekonómov, s ktorými som neskôr mal tú česť aj spolupracovať.

Bola to zmena veľmi benevolentná k niektorým z vtedajších prominentov, preto sa mohlo stať, že predsedom federálnej vlády sa stal M. Čalfa a slovenskej M. Čič. Pre tú dobu sa to ukazovalo asi ako nevyhnutné, s tým, že išlo o odborníkov bez ohľadu na stranícku príslušnosť. A tento princíp mal byť základným pilierom pri obsadzovaní akýchkoľvek miest a funkcií v spoločnosti. Žiaľ, veľmi rýchlo sa na to zabudlo.

Úlohou prvej vlády bolo v podstate jediné – priviesť spoločnosť k prvým demokratickým voľbám. Túto úlohu vlastne splnili. Problém skôr vidím v tom, čo sa dialo následne. Nemôžem opomenúť, že v roku 1990 je z hľadiska samosprávy prelomový rok, kedy vznikol zákon o obecnom zriadení (zákon č. 369/1990 Zb.), ktorý rušil pôvodnú podobu národných výborov a umožnil občanom spolupodieľať sa na správe vecí verejných vo svojej obci či v meste. Nie som politológ, preto hlbšie aktérov novembra hodnotiť nebudem. Môžem však skonštatovať, že viacerí ma prekvapili, a to nielen v dobrom.

Juraj Draxler: Povedal by som dokonca, že časť priamych aktérov to zvládla na výbornú. Technokrati vnútri režimu si uvedomovali najmä tú prehlbujúcu sa technologickú zaostalosť. To, že sme si počítačový priemysel budovali takmer výhradne reverzným inžinieringom západných vecí. Alebo, že kým škodovka v 60. rokoch bola porovnateľná so západnými automobilmi, tá z druhej polovice 80, rokov už vyzerala naozaj zúfalo zaostalo oproti západným modelom, s ABS, katalyzátormi, ale aj dizajnovo či motoricky.

Aj preto, keď sa začali rúcať okolité režimy, aj vnútri nášho bezpečnostného ale aj straníckeho aparátu sa to skôr zobralo celkom pragmaticky, dohodla sa vcelku rozumná spolupráca dovtedajšej štátnej moci na rýchlej transformácii na nové podmienky. Celkovo preto vnímam veľmi pozitívne, akú úlohu v tom hral vtedajší šéf inak veľmi mocnej štátnej bezpečnosti generál Lorenc, ale aj ďalší.

To isté sa týka časti ľudí, ktorí neboli biľakovskí straníci. Keď sa na obrazovkách zjavil Peter Weiss, bolo to vyslovene ako zjavenie. Mladý, energický, ale zároveň úplne niekde inde, ako starí funkcionári si ich frázami. Ale aj ako niektorí tribúni Novembra, ktorí si zase rýchlo vytvorili svet svojich fráz a človek cítil, že je to dosť impotentné. Všetko bolo zrazu „občianske“ a „demokratické“ a chýbal tomu reálny obsah.

Navyše bolo zjavné, že kým sa títo nejako snažia vyrečniť, na ulici rýchlo bohatnú veksláci a na obrovských blších trhoch („burzách“), diskotékach či okolo kradnutých áut sa tvoria zárodky budúcich gangsterských zoskupení.

Aj časť dovtedajšieho disentu, najmä okolo Jána Čarnogurského, aj časť ľudí vo VPN, mali vcelku pragmatický rozhľad, aj sa vcelku darilo tvoriť partajné štruktúry západného typu. V tom krátkom ponovembrovom období to napriek začínajúcemu chaosu v hospodárstve či sporom ohľadom vzťahov Slovenska s Českou republikou vyzeralo vcelku nádejne. Aspoň pri vtedajšom povrchnom pohľade z hlavného mesta.

To, čo to nakoniec rozrušilo, boli procesy hospodárskej transformácie. Snaha ľudí okolo Václava Klausa všetko čo najrýchlejšie sprivatizovať znamenala, že k obyvateľstvu už aj tak nespokojnému s porevolučnými otrasmi sa pripojili ľudia, ktorí mali určitú hospodársku moc a boli zdesení z toho, ako sa ide majetok veľmi chaoticky rozdať cez kupónovú privatizáciu. A prišli 90. roky, ako si ich pamätáme. Nie úplne šťastné mocenské ťahy, silná politická polarizácia. Tá má svoje dopady ešte aj dnes, práve vtedy sa médiá naučili viac „bojovať“ ako robiť spravodajstvo a publicistiku.

 

Vladimír Palko: Ak máte na mysli vládu Milana Čiča, ktorá doviedla krajinu do prvých slobodných volieb v júni 1990, tak áno, v zásade to zvládli. Pozerám sa na ten čas očami radového občana z námestia, ale pamätám si to veľmi dobre. Lídri Novembra dosiahli presne to, čo si ľudia na námestiach želali. Pokojný pád komunistického režimu bez krviprelievania a slobodné voľby. Dosiahlo sa menovanie federálnej vlády Mariána Čalfu, v ktorej už komunisti nedominovali a voľba prezidenta Havla, vypustenie vedúcej úlohy KSS z ústavy, pozmenenie zloženia federálneho i národných parlamentov kooptáciami poslancov. Na Slovensku vznikla vláda Milana Čiča, ktorý však bol stále členom komunistickej strany.

Aj v tomto prechodnom období prvého polroka 1990 vznikali dočasné krízy, napríklad česko-slovenská škriepka o názov spoločného štátu, vzbura väzňov v Leopoldove, neúspešný pokus o zvolenie Jána Budaja za predsedu Slovenskej národnej rady namiesto Rudolfa Schustera.

Po tejto kríze si verejnosť po prvýkrát všimla ministra vnútra Vladimíra Mečiara. Tiež vznikla nevraživosť medzi a konzervatívnym Čarnogurského KDH a liberálnou VPN, ktorá sa bála vysokých preferencií KDH. Po prvýkrát sa otvoril problém lustrácií bývalých spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti a objavili sa prvky politickej manipulácie. Objavil sa problém štruktúr ŠtB, v ktorých bolo potrebné robiť personálne zmeny.

Morálne škody sa spáchali akceptovaním prechodu vysokých komunistických donovembrových politikov z KSS do VPN (Čič, Čalfa). Bol to veľmi nezdravý paradox, keď ministri posledných komunistických vlád sa presťahovali do VPN, zatial čo do čela KSS sa dostali dovtedy neznámi ľudia ako Peter Weiss či Pavol Kanis. Táto benevolencia bola nemiestna. Na strane druhej, k teóriám, ktoré sa objavovali s odstupom desaťročí, že „s komunistami sa bolo treba rázne vysporiadať“, treba povedať, že jednak medzi ľuďmi nebola podpora pre radikalizmus,  jednak k pádu komunistickej moci nedošlo násilným prevratom, ale vyjednávaním. To, čo však ľudia chceli, lídri Novembra splnili, i keď nie bez chýb.

 

Peter Weiss: Vláda národného porozumenia odviedla na Slovensku veľmi dobrú prácu. Pritom vzhľadom na návrat ľudáckej emigrácie na slovensko s jej požiadavkami na rehabilitáciu J. Tisa a ľudáckeho režimu to mala ťažšie, ako pražské vlády. Otvorila sa otázka samostatnosti SR a tradícií, na ktoré má nadväzovať. Zabúda sa na to, že R. Schuster bol v SNR zvolený v tajných voľbách z dvoch kandidátov. VPN pri tvornbe slovenskej vlády národného porozumenia odmietla prevziať vládnu zodpovednsť a V. Onddruš ako podpredseda vlády do nej išiel skôr ako pozorovateľ či kontrolór. De faco sme mali dvojvládie VPN a ďalších postrevolučných strán na jednej strane a KSS na druhej strane.

Politický dialóg  napriek všetkým zložitostiam a konfliktom fungoval. Spločnosť sa udržala v chode bez sociálnych a ekonomických otrasov. Parlamentné voľby boli nado všetku pochybnosť demokratické. VPN ich vyhrala vďaka tomu, že na kandidátku dala zo 14 prvých miest na 8 bývalých komunistov - reformných 68-čkárov i tých nomalizačných rokov. Veľká časť členov KSS prešla slobodne do iných politických strán. Ja so svojimi kolegami som začal ešte pred prvými demokratickými voľbami proces jej transformácie. Vo voľbách sme sa legitimizovali a po nich sme mohli pokračovať. Podľa môjho názoru výkon predsedu vlády Milana Čiča a predsedu SNR R. Shustera, ale aj výkon vlády národného porozumenia a kooptáciami inovovaného slovenského parlamentu sú podľa mňa stále nedoceňované.

To, že revolúcia bola na Slovensku zamatová, je nielen výsledok zodpovednosti vtedy negociujúci predstaviteľov VPN a OF, ale predsedov federálnej vlády L. Adamca, M. Čalfu, u nás, na Slovensku M. Čiča,  R. Schustera a Akčného výboru KSS, korý vznikol po rozpustení ÚV KSS 26.11. a potom mladého refrmátorského vedia KSS, ktoré vzišlo z mimoriadneho zjazdu KSS. Nežný či zamatový charketer revolúcie a mocenskej zmeny je hodnota, ktorú podľa mňa stále nedoceňujeme.

 

Otázka 4: Ako hodnotíte hospodársku transformáciu?

 

Vladimír Bajan: Toľko propagovaný ciel – zmeniť naše hospodárstvo na trhové – bolo všeobjímajúcim heslom, za ktorým sa skrývalo mnoho rozhodnutí – dobrých aj zlých. Vzhľadom na charakter hospodárstva na Slovensku veľmi rýchlo končila prvovýroba orientovaná na bývalý socialistický tábor, predovšetkým v oblasti ťažkého priemyslu, chemického priemyslu či strojárenskej prvovýroby. Veľký problém začalo mať aj poľnohospodárstvo. Kľúčovým príbehom, ktorý sa tiahol 90-tymi rokmi, bola privatizácia v celej jej šírke. Naivná predstava ľudí že cez kupónovú privatizáciu budú niečo vlastniť sa ukázala ako smiešna, v drvivej väčšine išlo len o zmenu vlastníctva zo štátneho na súkromné bez adekvátnej finančnej odplaty. Nechcem teraz hodnotiť privatizérov, o tom by sa dali písať knihy. Nemožno zabudnúť aj na prechod na slovenskú korunu v čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky, kedy nám aj mnohí západní ekonómovia predpovedali keď nie neúspech, tak veľmi veľké ťažkosti. Myslím si, že sme to zvládli ale nebudem hodnotiť rozdelenie majetku bývalej federácie medzi obe republiky. Sám som bol v komisii pre delenie majetku bývalého SZM a myslím si o pripravenosti našich vtedajších lídrov svoje.

 

Som presvedčený, že hospodárska transformácia sa úplne nedokončila a objavil sa nový fenomén – vstup Slovenska do Európskej únie a začali platiť nové a iné pravidlá. Hospodárska transformácia prešla na Slovensku viacerými etapami a preto je ťažké hodnotiť ju na malom priestore. Tak isto často život priniesol niektoré špecifiká problémy a nové problémy – nová mena, privatizácia bánk, energetiky, vždy bolo treba niečo riešiť  - raz záchranu VSŽ, potom menové rezervy, energetické krízy a podobne. Súčasťou problémov sa to javilo aj preto, že sa častejšie menila politická garnitúra s úplne rôznorodými, niekedy až protichodnými názormi na hospodársku transformáciu.

 

Juraj Draxler: Rozhodne platí, že to, čo sa sľubovalo z tribún, sa veľmi málo zhodovalo s tým, čo sa potom už onedlho presadilo. Pripomínam, že vo svojom prvom televíznom prejave aj Václav Havel, ešte pred zvolením za prezidenta, tvrdil, že sa ho dovtedajšia moc snažila očierniť, keď tvrdila, že je proti socializmu.

Sľubovalo sa slobodné podnikanie. Ale predstavitelia nastupujúcej moci väčšinou výslovne vylučovali nejakú väčšiu privatizáciu, a najmä predaj zahraničným vlastníkom. Ak niekto vyslovil obavu z nástup nezamestnanosti, tak bol ironizovaný.

 

Až o pár mesiacov začal Václav Klaus hlásať šokovú terapiu. Malo to určitú psychologickú príťažlivosť, musíme si na čas „utiahnuť opasky“, ale o to skôr vplávame do úplne iného, plne kapitalistického režimu a už bude dobre. Prišla skoková cenová liberalizácia a koniec centrálneho určovania, kto má čo vyrábať. Do toho malá privatizácia, teda predaj obchodov a služieb ako kaderníctva a podobne.

 

Postupne sa začala uvoľňovať aj menová politika, čo z pohľadu občana znamenalo, že si mohol s menšími obmedzeniami nakupovať cudziu menu, na druhej strane štát musel ostro sledovať, akú liberalizáciu si môže dovoliť, kým nepríde k tlaku na devalváciu domácej meny. Postupne sa uvoľňovali aj dovozné clá. V roku 1993 alebo 1994 sa tak napríklad začali aj na našom trhu predávať západné autá, prvé bolo, tuším, Opel Corsa. Neskôr už začali vo väčšom prichádzať aj zahraničné obchodné reťazce.

 

Nemyslím si, že vtedajší politici ako jednotlivci, alebo vtedajšie jednotlivé strany, mali inú možnosť ako pristúpiť k relatívne rýchlej premene hospodárstva. Hlúposť ale bola rozsiahla kupónová privatizácia. A to, aj keď berieme, že účelom vlastne od začiatku bolo hlavne „zhasnúť a rozobrať to“, ako neskôr tvrdil Klausov poradca Tesař. Oveľa viac priemyslu sa malo predať priamym predajom silným zahraničným investorom. Ak by vtedajší český minister priemyslu Vrba prezieravo neriadil predaj škodovky Volkswagenu, asi by dopadla podobne ako Tatra či Liaz.

Na druhej strane sa časť hospodárstva musela dostať aj do slovenských rúk, čiže priamy predaj manažmentom bol nevyhnutný, niekde to dopadlo dobre, inde horšie. Kupónka mala tiež svoj zmysel, pre vytvorenie kapitálového trhu, ale mala byť oveľa menej rozsiahla.

 

Vladimír Palko: Hospodárska transformácia začala po voľbách 1990. Nanovo sa postavili pravidlá tvorby federálneho, českého a slovenského rozpočtu. Novela ústavy presne vymedzila hospodárske kompetencie federálnej vlády a národných vlád, schvaľovali sa zákony o súkromnom podnikaní, zaviedla sa trhová tvorba cien a začala privatizácia. Najprv tá malá dražbami malých prevádzok, a potom veľká privatizácia formou kupónov. Základné privatizačná filozofia sa tvorila na federálnej úrovni. Na Slovensku vznikli i alternatívne vízie, ale neboli, takpovediac, konkurencie schopné.

Ak sa na úspešnosť kupónovej privatizácie pozeráme z hľadiska toho, či sa podarilo dostať majetok do súkromných rúk, tak bola úspešná. Ak máme hodnotiť jej spravodlivosť, musíme sa uspokojiť s tým, že každý občan dostal aspoň niečo. Ťažko však povedať, či sa to reálne dalo urobiť lepšie.

 

Na Slovensku vznikal problém s konverziou ťažkého zbrojárskeho priemyslu v mestách stredného Slovenska, ktorého kríza však pochádzala už z 80. rokov. Úspechmi bol príchod Volkswagenu i správne rozhodnutie Čarnogurského vlády o dostavbe vodného diela Gabčíkovo.

 

Po osamostatnení Slovenska prebiehala privatizácia kľukato. Najprv sa za druhej Mečiarovej vlády zastavila, aby sa za tretej vlády divoko rozbehla. Noví vlastníci získavali obrovské majetky za zlomok ich ceny. Niekedy ich potom za obrovské sumy títo predali do zahraničia, to je napríklad prípad Slovnaftu. 

Problém bol s bankami, ktoré sa zlou úverovou politikou dostali koncom 90. rokov do problémov a neskôr ich musela Dzurindova vláda za cenu veľkých nákladov ozdravovať.

 

Celkovo sa však trhové prostredie v Československu i na Slovensku rýchlo udomácnilo a našli sme si cesty na západné trhy. Isteže bola to bolestivá transformácia. Treba mať pochopenie pre strach ľudí v časoch dramatických zmien. Ale nebol to onen „návrat do kapitalizmu 19. storočia“, ako tomu hovorila ľavica. Súčasťou transformácie bolo aj vybudovanie sociálneho systému. Transformácia nebola neúspešným príbehom.

 

Peter Weiss: Súhlasím s názorom skvelého slovenského historika Ľ. Liptáka, že bola zaťažená dôsledkami dogmatickej interpretácie  tézy, že súkromné vlastníctvo je v princípe efektívnejšie ako štátne.

Dezinterpretovala sa tak, že "štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie, ako akékoľvek iné.“ Tento historik urobil v r. 1999 prognózu, ktorá sa, žiaľ, naplnila: „dejiny realizácie novembrového prevratu budú asi do veľkej miery dejinami improvizovaného, insitného a nemorálneho realizovania tejto tézy s dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti.“ 

 

Alternatívne názory na koncepciu transformácie sa v atmosfére vládnuceho thatcherizmu a tzv. Washinhtonského konsenzu, ktorý bol ideológiou MMF a Svetovej banky, nepresadili. Tí, ktorí presadzovali tzv. gradualisticú koncpciu transformácie, ako V. Komárek, Vlasák, ekonómovia zo združenia NEZES, špikové ekonómovia ktorých mala k dispozícii KSS-SDĽ (J. Košnár, I. Okáli, M. Šikula, B. Schmӧgnerová a ďalší), so svojimi návrhmi nepochodili. 

 

Jedno z vysvetlení, ako a prečo sa to stalo, dal pred 7 rokmi M. M. Šimečka 16. novembra 2014. 

Stojí za to prečítať si ho aj cez prizmu dnešnej situácie v slovenskej spoločnosti. Výsledkom je, že na rozdiel od ČR a Maďarska, ktoré v procese privatizácie dokázali vygenerovať silných regionálnych hráčov, ako sú ČEZ a MOL, v ktorých je silná ingerencia štátu a cez ktorých a dá robiť medzinárodná ekonomická politika, na Slovensku žiaden takýto subjekt nemáme. Chvalabohu, že máme silný automobilový priemysel, ktorý je spolu so sieťou jeho subdodávateľov dôležitým zamestnávateľom a vďaka nemu sme prekonali dlhodobo vysokú nezamestnanosť. Mimochodom, podľa môjho názoru sú slovenské automobilky výsledkom oneskorenej konverzie slovenského zbrojárskeho priemyslu a strojárstva vôbec. ten vygeneroval silné technické vysoké a stredné školy produkujúce kvalifikovanú pracovnú silu. To bol dôvod okrem iných, prečo automobilky investovali práve na Slovensku. Táto štruktúra národného hospodárstva je zároveň veľmi zraniteľná. Na rozdiel od Česka, ktoré zdedilo po ČSFR inú štruktúru národného hospodárstva, máme málo stredne veľkých podnikov, ktoré sú úspešnými exportérmi nielen do štátov EÚ, ale aj do iných končín sveta. Nehovoriac už o zaostávaní v oblasti malých podnikov. Aj to je dôsledok živelnej koncepcie transfomácie, s ktorým sa ťažko vyrovnávame a ešte budeme vyrovnávať.  

 

Reakcia – Juraj Draxler: To, čo sa podľa mňa dodnes veľmi podceňuje, sú niektoré škody, ktoré vznikli za dvoch vlád Mikuláša Dzurindu. Pracoval som v štátom vlastnenom holdingu DMD, ktorý mal dobrú misiu. Tvoriť silnú „strechu“ pre časť bývalých podnikov ZŤS. Niektoré prevádzky kompletne predať (väčšina výroby by sa naozaj sama neudržala), inde vytvoriť so zahraničnými investormi spoločné podniky. A kde sa ešte dalo zachovať zbrojársku výrobu, DMD malo byť silný štátnym lobistom smerom navonok.

 

Po nástupe Dzurindovej vlády sa všetko rozchytalo neuveriteľne neurvalým spôsobom. Aj majetok samotnej strešnej firmy, ktorý sa vylieval von cez úplne primitívne marketingové kontrakty, ale najmä fabriky. Nešlo len o zbytočnú likvidáciu výrob, znamenalo to aj zánik vcelku životaschopných kolektívov inžinierov.

Transformácia nutne musela priniesť otrasy, akonáhle sa rozhodlo, že sa otvárame svetu. Časť produkcie nemohla konkurovať, kvôli nízkej pracovnej morálke, technologickej zastaranosti aj kvôli slabým manažérskym kompetenciám časti starej gardy. Na druhej strane, aj v regióne sme videli, že štátom vlastnené firmy môžu slušne napredovať, záleží to od manažmentu, príkladom je český ČEZ.

 

Za Mečiara sa už bralo ako fakt, že žijeme v historickej ére, kde sa proste rozoberá štátny majetok a dialo sa to neuveriteľným spôsobom. Ja som sa vtedy napríklad podieľal na nejakej sondáži firmy Rolls Royce, ktorá mala záujem v Považských strojárňach vyrábať turbíny pre energetický priemysel. V boji o fabriku boli ale zaseknuté tri silné skupiny a aj Briti dosť neveriacky krútili hlavami, že sa tí traja nevedia dohodnúť, veď z predaja produkčného celku by mali viac, ako z bankrotu a rozpredávania fabriky "na súčiastky". Bohužiaľ, takýchto prípadov, kde štát pokojne mohol slušne zarábať, ale všetko kazili rôzne spory, niekedy malicherné, inokedy veľké ruvačky o majetok, by sa dalo vytiahnuť viacero.

 

Spomínam to preto, že dnes sa z toho obdobia obdobia spomína najmä predaj elektrární, distribučiek a telekomunikácií. Tam iste tiež bolo čo kritizovať (telekomunikácie som pokrýval už ako spravodajca Reuters, a bankoví analytici, boli šokovaní, ako lacno to predávame, ale na mikrofón to povedať nechceli). Ale minimálne rovnako dôležitý, a podľa mňa aj dôležitejší, je príbeh strojárstva. Tým sa zničil potenciál, ktorý sotva mohli napraviť reči floskuly o podpore inovatívnosti v hospodárstve.

 

Reakcia – Peter Weiss: Juraj, my máme celkom solídne spracované politické dejiny ponovembrového Slovenska, samozrejme, je ďalej čo študovať, vysvetľovať a interpretovať. Ale nemáme spracované hopsodárske deijiny, dejiny majetkového prevratu, ktorý je porovnateľný len s tým po februári 1948. A nejde mi ani tak o ad hominem dohľadávanie, kto sa čoho, za aké peniaze či za akých podmienok zmocnil ale o to, aký potenciál a zbytočne stratil, aké rozvojové možnosti sa nenávratne premrhali, aké trajektórie hospodárskeho ale aj politického života sa tým naštartovali. Inak povedané, máme príliš veľa moralizovania na tému korupcie, nepotizmu, oligarchizácie politiky ale príliš málo výsledkov seriózneho bádania založeného na dostupných dokumentoch. 

 

Reakcia – Vladimír Palko: K poznámke J. Draxlera o pragmatickej „rozumnej spolupráci dovtedajšej štátnej moci na rýchlej transformácii na nové podmienky“, vrátane úlohy šéfa ŠtB Lorenca. Videl by som to menej pochvalne. Komunistická moc bola tak zaskočená, že nebola schopná akejkoľvek reakcie. Nebol v nej žiaden silný politický hráč, akým sa napríklad na federálnej úrovni javil Adamec.

 

A tak keď VPN požiadala o rokovanie o novej vláde, tak komunisti proste súhlasili a na rokovaniach sa dohodla Čičova vláda. V tej chvíli v podstate dovtedajšia komunistická garnitúra skončila vo vláde aj v strane. Nový premiér Čič už za štvrť roka chodil s plackou VPN na hrudi a do vedenia strany sa dostal Peter Weiss. O Lorencových zásluhách by som tiež nehovoril. Pochopil, čo sa stalo a sústredil sa na ochranu seba samého a vydal skartačný rozkaz, ktorým nechal zničiť množstvo informácii, na základe ktorých mohli byť stíhaní príslušníci ŠtB, vrátane jeho samého.

 

J. Draxler upozornil i na vznik kriminálneho organizovaného podsvetia. Tento fenomén bol prítomný vo všetkých postkomunistických krajinách. Drastické rozmery mal v Rusku, či v Srbsku. Slovenská situácia bola porovnateľná s českou. Polícia bola v zápase s mafiou o niekoľko rokov pozadu, jednak pre neskúsenosť s postupmi, ktoré sú na boj s mafiou potrebné, jednak bola morálne otrasená, keďže bola považovaná za represívnu zložku

bývalého režimu.

 

Od polovice 90. rokov začali zločinecké skupiny bojovať medzi sebou a vraždiť sa spektakulárnymi spôsobmi, ktoré demoralizovali verejnosť. Tento fenomén sa podarilo dostať pod kontrolu až zhruba v roku 2005.

Zaujala ma poznámka J. Draxlera o nešťastných politických ťahoch onoho transformačného obdobia. Ak má na mysli odvolanie V. Mečiara, musím povedať, že jeho autokratickosť nikomu neumožňovala dôstojnú spoluprácu s ním. Robil si nepriateľov aj z ľudí, ktorí proti nemu spočiatku nešli.

 

Draxler sa zmienil i o tom, že v tom období sa médiá naučili viac „bojovať“ ako informovať. Pripúšťam. Začiatkom 90. rokov takto „bojovali“ na strane Mečiara, neskôr mladšia generácia na strane liberalizmu proti konzervativizmu.