Online diskusia: čo nám priniesol November 1989 ČASŤ 1

16. november 2021 Diskusné blogy

Vítame vás v prvej online debate Centra pre verejnú politiku. Na rozdiel od iných tém, ktorým sa centrum venuje, bude viac "politická", ale veríme, že prinesie zaujímavé pohľady na prerod našej spoločnosti v ostatných vyše 30 rokoch. 

Diskusia začne v predvečer výročia Novembra prvými odpoveďami respondentov na naše otázky. Debatu budeme priebežne aktualizovať o odpovede a reakcie diskutujúcich.

 

Pozvanie do diskusie prijali:

Vladimír Bajan: v rokoch 1992-94 bol poslancom za HZDS. Potom až do roku 2002 poslancom za Demokratickú úniu a neskôr SDKÚ. Dlhé roky pôsobil ako starosta bratislavskej Petržalky a v prestávke aj ako predseda Bratislavského samosprávneho kraja. Verejnosti sa nezmazateľne vryl do pamäti ako jeden z troch predstaviteľov nášho parlamentu (spolu s M. Ftáčnikom a J. Prokešom), ktorí v roku 1992 slávnostne niesli symbolickú práve schválenú slovenskú ústavu.  

 

Vladimír Palko: jeden z najvýraznejších predstaviteľov domácej konzervatívnej politiky. V rokoch 1996 až 1998 bol podpredsedom Kresťanskodemokratického hnutia, neskôr pôosobil ako poslanec a od roku 2002 do roku 2006 ako minister vnútra. Skúsenosti s riadením bezpečnostných zložiek získal už v rokoch 1991-92, ako námestník Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po návrate do parlamentu pôsobil ako poslanec do roku 2010, aj po vystúpení z KDH pre nesúhlas s tým, že vedenie strany zvažovalo spoluprácu s HZDS. Po skončení aktívnej politiky sa ako docent v odbore matematika okrem iného vrátil do vysokoškolského prostredia,

 

Peter Weiss: Pred rokom 1989 patril k členom Komunistickej strany Slovenska (KSS) s kritickými postojmi k vtedajšiemu vedeniu krajiny. Od roku 1984 pôsobil ako vedecký tajomník Ústavu marxizmu-leninizmu. Po Novembri 1989 ako nový predseda viedol transformáciu Komunistickej strany Slovenska na Stranu demokratickej ľavice, modernú ľavicovú stranu pevne ukotvenú v medzinárodných štruktúrach. Predsedom bol do roku 1996, v politike potom až do roku 2002 ostal ako poslanec. V rokoch 2009 až 2020 pôsobil v diplomatických službách, najprv ako veľvyslanec SR v Maďarsku a neskôr ako veľvyslanec v ČR. 

 

Juraj Draxler: ako jediný z diskutujúcich nebol v roku 1989 plnoletý. V 90. rokoch krátko pôsobil v mládežníckej politike, aj ako novinový komentátor. V rokoch 2001 až 2014 študoval a pracoval v zahraničí. Do slovenského verejného života sa vrátil ako štátny tajomník a neskôr minister školstva. vedy. výskumu a športu SR.

 

 

Otázka 1: Ako si spomínate na život pred rokom 1989? Ako sa vám osobne žilo?

 

Vladimír Bajan: Pri spätnom pohľade a najmä vo svetle aktuálnej situácie nie je možné hodnotiť čierno-bielo a už vôbec nie len negatívne. Doba priala lepším medziľudským vzťahom, rešpektu k autoritám, aj keď sme s nimi nesúhlasili.

Pochádzam z lekárskej rodiny a preto si trúfam konštatovať, že naše zdravotníctvo bolo na tom lepšie vtedy. Teda ak hovoríme o postavení lekárov a sestier, možno sme boli oproti tzv. západným krajinám v akomsi modernizačnom dlhu. Práve personálne obsadenie zdravotníctva bolo našou veľkou konkurenčnou výhodou, vrátane systému zdravotnej starostlivosti.  Školský systém bol vtedy hodnotený pomerne vysoko, boli sme hospodársky relatívne vyspelou krajinou, takže bolo na čo nadväzovať.

 

Osobne som ako mladý človek prežíval mimoriadne zaujímavú dobu, ako mladý študent druhého ročníka som mal už dve deti, našťastie vtedy sa dal získať lacný družstevný byt cez poradovník a úlohou dňa bolo zohnať dobrú prácu.

Po škole a po vojne (87/88) sa nám už trošku voľnejšie dýchalo, lebo nastúpila „perestrojka“. Už sa dalo drobne podnikať, preto som v prvej polovici roku 1989 založil prvú súkromnú taxislužbu na Slovensku BP Taxi. Len pre zaujímavosť - fungovali sme na telefóne a dispečing sme spustili 16. novembra 1989.

 

Mám aj takú spomienku z obdobia pre rokom 1989, že keď išla celá rodina na dovolenku do Juhoslávie (otec, mama a traja moji súrodenci) nemohol som vycestovať, lebo jeden člen rodiny musel ostať doma. Bolo to obdobie, kedy sme pomerne slušne vedeli nemecky, lebo sme boli odchovaní na ORF. Nemôžem zabudnúť ani na nahrávanie moderných pesničiek z rádia Luxemburg. Podotýkam, nezažil som 50-te roky ale veľa mi o nich otec rozprával. To len podčiarkuje nemožnosť hodnotenia bielo-čierne.

 

Juraj Draxler: Spätne človek oceňuje napríklad, že vyrastal v pomerne bezpečnej spoločnosti. Detstvo inak ale vnímam najmä ako nudu. A súviselo to aj s určitou „strojovosťou“ spoločnosti, v ktorej sme žili. Pred rokom 1989 som sa dvakrát dostal do Británie, mohol som tam vycestovať s mamou, za jej sestrou. Ohromilo ma, o koľko pestrejší svet to bol. Nebral som ho, ani ako dieťa, nekriticky. Človek vnímal, že časť ľudí je tam napríklad nezamestnaných. Ale aj tak som už ako mladý tínedžer začal zvažovať, či tam nejako neutiecť. A najmä škola mi dodnes s režimom splýva ako nie veľmi podnetné miesto, nevedel som si predstaviť, že by som v rovnakej hierarchickej, skostnatenej spoločnosti fungoval aj ako dospelý.

 

Na druhej strane režim mal napríklad naozaj veľmi dobre rozvinutú knižnú kultúru, knihy boli obrovským oknom do iného sveta. To isté sa týka ostatnej kultúry, človek vnímal najmä skvelé české filmy a seriály, ale aj o slovenskej kultúre sa dá povedať, že práve za socializmu sa rozvinula najviac. Dodnes podľa mňa vnímame „slovenskosť“ a našu bezprostrednú kultúrnu identitu najmä cez vtedajšie diela, od filmov a televíznych diel až po, napríklad, pop music 80. rokov.

Čo sa politiky týka, vnímal som ju už ako dieťa, otec sa stretával s ľuďmi, ktorí mali čiastočne kritický postoj k režimu, a diskutovali o tom. Aj mňa, už ako školáka, iritovali napríklad všade prítomné slogany, napríklad „Leninskou cestou k socializmu“.

 

Zároveň som robieval rozhlasové hry aj dabing, tam dospelí herci vyslovene fičali na vtipoch o Biľakovi a Husákovi, väčšinou bolo cítiť opovrhnutie režimom. To bolo cítiť aj u tých, ktorí mali príbuzných či iné kontakty v zahraničí. V takých domácnostiach boli katalógy západných obchodných domov. Aj my sme také mali a bolo to ako pohľad do iného sveta, s obrovským množstvom zaujímavých vecí. Človek tie rozdiely často vnímal aj cez jednotlivé artefakty. Napríklad niekto zo zahraničia doniesol plechovku od piva. Dnes bežná vec, ale vtedy sme sa na to pozerali ako na zázrak, že bola z tak tenko vylisovaného hliníku, že ste mohli do nej fúknuť a odfúknuť ju.

 

Išiel som sa pozrieť aj na sviečkovú demonštráciu, to ešte najmä z čistej zvedavosti, a neskôr aj na všetky demonštrácie v prvých dňoch Novembra, to už som sa začínal neveriacky pýtať, ako je možné, že ten zdanlivo pevný režim asi končí.

 

Vladimír Palko: V 80. rokoch som po osobnej stránke prežíval pekné časy, lebo som sa oženil a prichádzali deti. Po štyroch rokoch manželstva, počas ktorých som za rodinkou dochádzal na víkendy, už s tromi deťmi sme sa sťahovali do družstevného bytu v petržalskom paneláku a boli sme šťastní. Chodili sme s deťmi na výlety do okolitej prírody a mali sme prenosný televízor s uhlopriečkou 36 cm. Plat som mal dlho malý, ale boli sme skromní.

Dovolenky sme trávili na Slovensku, svokor postavil chatu, pomáhala pritom rodina, vrátane mňa, ako to bolo vtedy zvykom. Trávili sme tam letá. V zahraničí sme nikdy neboli, auto sme nemali a nechýbalo nám.

Keď som cestoval autobusom do práce, pár desiatok metrov od cesty bol plot z ostnatého drôtu, strážne veže pre pohraničníkov a betónové zátarasy. Dnes sa to nechce ani veriť.


Po politickej stránke som sa ocital stále vo väčšom konflikte s režimom. Chcel som byť vedcom, matematikom, v piatom ročníku som zvíťazil v celoštátnom kole „Švočky“, ale na internú ašpirantúru (vtedajšie PhD) som nemohol pomýšľať, lebo som mal nedobrý kádrový profil. Uchytil som sa na inej vysokej škole, mal som výbornú publikačnú vedeckú činnosť, ale trvalé miesto dostal člen komunistickej strany.


Televízne a rozhlasové správy som nesledoval, lebo boli propagandou. Sledoval som správy na viedenskej televízii. Veľmi nevkusné bolo, ako v Moskve už bežala Gorbačovova prestrojka, a pre československých komunistov bola okupácia v roku 1968 stále „internacionálnou pomocou“.


V roku 1988 som sa zúčastnil Sviečkovej manifestácie, trochu som písal do samizdatu a rozširoval ho. Po Sviečkovej manifestácii som pochopil, že komunizmus padne, len som nevedel, že to bude už o rok. Dával som režimu ešte desať rokov. Vo vzduchu však už bolo cítiť neurčitý závan prichádzajúcej slobody.

 

Peter Weiss: Mal som pekné detstvo, z toho úžasných  5 rokov v Humennom, absolvoval som kvalitnú SVŠ na Novohradskej. S maturitnou nemčinou som išiel na 6 týždňov pracovať do Bitterfeldu, najšpinavšieho chemického kombinátu v NDR. Tam som pochopil, čo je to ťažká fyzická práca. 

Na UK som vyštudoval dve študijné odbory - výchovu a vzdelanie dospelých a od tretieho ročníka som paralelne študoval filozofiu, ktorú som skončil po základnej vojenskej službe. Dostal som kvalitné vzdelanie a popri tom som prečítal všetko najdôležitejšie zo svetovej, ruskej a slovenskej literatúry. 

 

Založil som si rodinu, po príchode z vojny, vyčerpal mladomanželskú pôžičku, zháňal som nedostatkové tovary pri zariaďovaní bytu. Kvôli vynikajúcim študijným výsledkom ma na katedre pedagogiky koncom štúdia navrhli za kandidáta KSS.  Zhodou okolností som sa cez odporučenie otcovho známeho dostal pracovať na ÚML ÚV KSS. Tam som pracoval ako odborný a potom vedecký pracovník až do revolúcie. 

 

V tamojšej liberálnej atmosfére, pod heslom pod lampou býva tma, som získal vedomosti a skúsenosti, ktoré ma pripravili na neskoršie vytvorenie SDĽ. A zoznámil sa s mojím budúcim politickým druhom Pavlom Kanisom. Podľ mňa práve kvôli tejto skúsenosti v ÚML ÚV KSS sa na Slovensku podarila transformácia časti KSS na SDĽ, kým v Česku došlo len ku kozmetickým úpravám.

 

Môj svetonázorový zlom sa začal sledovaním konfliktu poľskej Solidarity s vtedajšou vládnucou Poľskou zjednotenou robotníckou stranou, ktorá musela dramaticky prehodnocovať východiská svojej politiky. Popri tom som vzhľadom na prístup k politickému servisu, ktorý robila ČTK, mohol študovať aj vývoj v tzv. eurokomunistických stranách, ktoré kritizovali inváziu ZSSR do ČSSR v auguste 68 a presadzovali inú koncepciu socializmu než tá, ktorú forsírovala KSSZ.

Pravidelne som pozeral rakúsku televíziu a tak som sa  som sa oboznamoval aj s politickým myslením Bruna Kreiskeho, vtedajšieho sociálnodemokratického kancelára.

 

Už koncom r. 1981 sme iniciovali rozbehnutie prác na výskume stavu slovenskej spoločnosti a presadzovali myšlienku prognostických výskumov. Krátko po nástupe Gorbačova sme v decembri 1985 pod hlavičkou nášho ústavu ponúkli vedeniu KSS aj KSČ analýzu pod názvom Súčasný stav spoločnosti v SSR a perspektívy jej vývoja.

Naše nádeje, že sa stane podkladom pre zmenu politiky v smere perestrojky, sa však nenaplnili. Prichádzali sme s ďalšími iniciatívami, napríklad sme, oficiálne pre vnútorné potreby ÚML ÚV KSS, vydávali pre akademickú a politickú špičku nielen na Slovensku ale aj v Prahe preklady prognostikov ako boli Toffler, Naisbitt a ďalší, aby sme ukázali, ako sa modernizuje Západ.

 

Mal som bohatú publicistickú aktivitu, pripomienkoval som návrhy programových a politických dokumentov KSS i KSS, ale odpor normalizačného vedenia KSČ k reformám sme nevedeli zlomiť. Aj preto, že Gorbačov v apríli 1987 počas návštevy ČSSR ani slovom nepodporil reformný proces v r. 1968 a podržal normalizačné vedenie KSČ.

P. Kanis nechal urobiť na jeseň 1988 a vo februári 1989 so súhlasom vedenia strany výskumy názorov obyvateľov i členov strany na uplatňovanie vedúcej úlohy KSČ. Priniesli alarmujúce výsledky, ale s vedením strany nič nepohlo. Neviem na čo sa spoliehali. Narobil som sa ako otrok, po zvolení Jakeša za generálneho tajomníka  som však vedel, že zo zásadnej zmeny politiky, podobne ako v poľskej alebo maďarskej strane, nič nebude. Prežíval som obrovskú frustráciu.

 

Tá vyvrcholila smutne slávnym prejavom Jakeša v Hrádku. Preto ma November neprekvapil, akurát som ho čakal na Deň ľudských práv 10. decembra. Priniesol revolúciu aj do môjho života a oslobodil ma pre projekt budovania vetvy sociálnodemokratickej politiky z reformne orientovaných členov KSS.

Zo 450 tisíc ku koncu októbra 1989 sa ich do SDĽ v r. 1991 dobrovoľne kvôli sociálnodemokratickému smerovaniu novej strany preregistrovala desatina.

 

Otázka 2: Spoločnosť je v hodnotení socializmu mimoriadne rozdelená. Dokonca aj v hodnotení toho, ako materiálne dobre alebo zle sa ľudia vlastne mali. Aký je váš názor?

 

Vladimír Bajan: Mňa na tejto diskusii vyrušuje najmä to, že čím mladší človek, tým horšie hodnotenie vtedajšieho života. Smelá predstava, aby sme sa mali všetci dobre, sa jednoducho nedala naplniť, pretože tu boli skupiny ľudí, ktorí svojou aktívnou participáciou na podpore ideológie vedúcej úlohy strany profitovali. Či už herci, umelci, lokálni vysokí politici. Nemali sme banány, na mandarínky sme pred Vianocami čakali v dlhých radoch, ale  trúfam si povedať, že stredná trieda mala relatívny dostatok. Stredná trieda bol zároveň oveľa početnejšia než je dnes.

 

Pokiaľ ide o ekonomiku, Československo patrilo medzi ekonomicky vyspelé krajiny s takmer úplnou potravinovou dostatočnosťou a schopnou vyrábať takmer všetko od špendlíkov až po jadrové elektrárne. A mnoho z týchto výrobkov dosahovalo svetovú úroveň. Toto obdobie je možné charakterizovať menšími majetkovými rozdielmi medzi ľuďmi, myslím tým kategórie miliardárov vs. bezdomovcov. Nemám ambície glorifikovať toto obdobie, iste by sa mu dalo mnohé vyčítať. Na druhej strane som si vedomý toho, že na každý pohár je možné dívať sa z dvoch strán - jedni budú tvrdiť, že je poloprázdny, pre iných bude poloplný. Preto by som nerád ideologicky hodnotil materiálnu stránku vtedajšieho režimu, myslím tým ekonomickú a materiálnu úroveň bežných ľudí.

 

Juraj Draxler: Podľa mňa to veľmi záleží od toho, kde človek žil a aké mal ambície. Ak ste prišli na vidiek, niekde mali vcelku dobre zásobované Jednoty. U nás v bratislavskej Petržalke boli aj dlhé rady, aj veľmi často chýbal tovar. Okrem sladkostí, konzerv a alkoholu, týchto troch vecí boli obyčajne plné regály. Niekedy v polovici 80. rokov sa ale zásobovanie značne zlepšilo, a už ste dostali mlieko, rožky alebo chlieb dokonca aj popoludní, nemuseli ste po nich ísť ráno. Ale mnohí ani rady nevnímali negatívne, ak neboli extrémne. Kým postáli, mohli poklábosiť so susedmi, vymeniť si novinky.

Podobne, ak si niekto raz za dlhé roky zariadil byt tým, čo práve bolo k dispozícii, a bol spokojný, ani dnes tú minulosť nevníma extra alebo vôbec negatívne. Na druhej strane, ak ste si už byt chceli „čačkať“ nejakou menej zvyčajnou farbou a doplnkami, bol to veľký problém a zháňanie, ako sa vtedy hovorilo, „podpultového tovaru“. Veľa tiež záležalo na pozícii v rodine. Chlapi často poslali nakupovať manželku alebo deti a takí nemajú zďaleka také silné spomienky na dlhé rady, ako iní.

 

Aj za socializmu boli majetkové rozdiely. Lekári, ktorí pracovali v Alžírsku či Tunisku, či iní špecialisti alebo diplomati, ale aj niektorí medzinárodne známi umelci, a nemuseli vôbec byť prorežimní, mali v domácnostiach videorekordéry a umývačky riadu. Zvlášť sa to týkalo víl okolo Hradu alebo vo vilovej štvrti Dúbravky.

 

Moji rodičia obaja spadali pod oficiálnu nálepku „pracujúca inteligencia“, obaja mali vysoké školy, čo nebolo vtedy vôbec bežné, z čoho vyplývala určitá spoločenská vážnosť. Na druhej strane zarábali menej, ako mnohí manuálne pracujúci, navyše sme boli tri deti, takže u nás v rodine bolo pomerne vzácne dostať dokonca aj šunku do chleba na desiatu.

Trochu podobné je to so slobodou v myslení a vyjadrovaní sa. Boli pracovné kolektívy, ktoré boli celkom slobodomyseľné a neprišlo vám divné zanadávať si tam na „komunistov“. Inde by vás to stálo poťahovačky, záležalo to aj na tom, akých ľudí ste okolo seba proste mali.

 

Mimochodom, to, čo sa žiadalo v tom normalizačnom Československu, bola oficiálna poslušnosť. V tom období neskorého socializmu režimu už bolo relatívne jedno, čo si naozaj myslíte. Niekedy si na to spomeniem, keď vnímam, do akej miery sa veľmi nenápadne, ale pre zmenu hlboko indoktrinácia presadzuje napríklad v niektorých korporáciách.

 

Vladimír Palko: Tú rozdelenosť až tak nepociťujem. Ak sa vyskytuje, tak je zrejme spojená s tým, ako sa ten-ktorý občan sa cítil spojený s vtedajším režimom. Niekedy si ľudia nepamätajú cenové a platové relácie vtedy a dnes. U niektorých si myslím, že si ich pamätať nechcú. A niektorí si radi spomínajú na tie časy, lebo vtedy boli mladí a prežívali pekné chvíle.

Občas si pre seba vtedajšie ceny porovnávam s dnešnými, vzhľadom na infláciu a kúpnu silu, a viem, že potraviny, nábytok, elektrospotrebiče, práčky, chladnička, autá, atď. sú teraz lacnejšie. Lacnejšia je i dovolenka pri mori. Ísť k moru pod palmy naozaj nie je len pre vyvolených.

 

Problémom je bývanie. Mladí ľudia to majú ťažšie, lebo desaťročia splácajú hypotéku. My sme si zakladali rodiny skôr, hoci sme dlhšie najprv nebývali vo vlastnom, rozumej v družstevnom alebo štátnom, byte. Bežne sa bývalo, aj s malými deťmi, nejaký čas u rodičov. Ale do tridsiatky sme už mali bývanie vyriešené. Na strane druhej, dnešní mladí majú vyššie nároky.

 

Poznamenávam, že zmenu v roku 1989 som vítal nie v nádeji na ekonomické zlepšenie. Žijem doteraz v tom istom paneláku ako za minulého režimu a nemám ambíciu to meniť. Rozhodujúci bol nedostatok slobody.

Nemali by sme zabúdať na fenomén nedostatkovosti tovaru, ktorý bol so socializmom neodmysliteľne spojený. V menších mestách sa stálo pred víkendom ešte pred otváracími hodinami pred mäsiarstvom v rade, aby bolo v nedeľu mäso.

 

K hodnoteniu života patrí stav kriminality, hazardu, dĺžka života. Kriminalita je ako-tak pod kontrolou, v čase keď som bol ministrom vnútra, sa napríklad ukazovateľ počtu vrážd ročne stabilizoval na čísle podobnom, ako to bolo v 80. rokoch. Ľudský život sa výrazne predĺžil. Mrzí ma, že nevieme prísne regulovať hazard. Sloboda neznamená, že rodiny vystavíme rizikám, ktoré nevedia zvládať.

 

Peter Weiss: Podľa z výskumu ÚVVM pri FŠÚ r. 1986, pri porovnávaní perspektív socializmu a kapitalizmu temer tri štvrtiny občanov dali prednosť perspektívam socializmu, pričom v pri starostlivosti o občanov v chorobe a starobe, živote bez obáv, životných istotách bola dôvera ešte vyššia. Vo vnímaní osobnej slobody už nebola situácia taká jednoznačná.

 

Po Novembri sme sa až v r. 2007  dostali na rovnakú úroveň reálnych miezd, ako bola v r. 1989. Vďaka kríze v. r. 2008-2009 následne nastal pokles reálnych miezd, ktorý trval až do roku 2011. Rastový trend sa podarilo naštartovať až za druhej Ficovej vlády. V r. 2014 boli reálne mzdy o 13% vyššie ako v r. 1989. Tieto údaje sa však týkajú štatistického priemerného občana, ktorý v reálnom živote nejestvuje.

 

Nemal som čas porovnávať rôzne sociologické sondáže názorov na reálny socializmus a na život v po novembrovom demokratickom kapitalizme. Chcel by som však upriamiť pozornosť na niektoré momenty vedúce k nostalgii za minulými časmi, ktoré sa nedoceňujú. Jednak to bol pocit neistoty, ktorý prišiel  s odstránením povinnosti pracovať a s rizikom strany zamestnania, jednak došlo k dramatickej príjmovej diferenciácii, ktorá sa najmä v 90. rokoch nezakladala spravidla na poctivej práci, ale na privatizácii uskutočnenej bez prísnej právnej regulácie a na rôznych formách obchádzania zákona. Preto priniesla do spoločnosti demoralizáciu a pocit nespravodlivosti.

 

Okrem toho si slovenská spoločnosť zažila v 90. rokoch reálnu vlnu nezamestnanosti siahajúcej až k 20%, zrútila sa chrbtová kosť oblasti slovenského blahobytu – ťažký strojársky, resp. zbrojársky priemysel. Trvalo príliš dlho, kým prišlo k jeho konverzii na automobilový priemysel.

 

Nedoceňujú sa však dve veci. Doslova rozklad poľnohospodárstva, ktoré cez družstvá a ich kultúrnu a sociálnu infraštruktúru priniesli na kedysi roľnícke, agrárne Slovensko obrovský avans vidieckeho obyvateľstva. 

Vidiek sa vyľudňuje. Odchádzajú tam na chalupy najbohatší ľudia z Bratislavy  a iných veľkých miest, ale inak na mnohých dedinách ostávajú len dôchodcovia a zamestnanci verejnej správy. Bodaj by nostalgicky nespomínali. 

Ďalším fenoménom nostalgie je narastajúca bytová kríza v podobe zdražovania bytov a masového uväzovania sa mladých ľudí na 30-ročné splácanie hypoték a tým pádom aj na jediné miesto života a práce. Vtedajšie havlovské „králikárne“, štátna a družstevná bytová výstavba, pôžičky pre výstavbu rodinných domov na vidieku, sú tiež predmetom optimistického spomínania.

 

A napokon tu je  fenomén novej vlny vysťahovalectva za prácou. Domáceho, porovnateľného so sťahovaním sa Slovákov v 50. a 60. rokoch do českých priemyslových centier za prácou, ale dnes do zahraničia, najmä do bohatších štátov EÚ. To časť obyvateľstva nevníma ako výhodu, ale ako negatívum nových pomerov. Rodičia prichádzajú o deti, ktoré sa im už z Británie či Írska alebo iného bohatého štátu nevrátia domov postarať sa o nich na starobu. 

 

Reakcia - Juraj Draxler: Ako spomenul Peter Weiss, ľudia si na režime mimoriadne cenili schopnosť "postarať sa". Hoci sám patrím skôr k tým, čo majú radšej riziká a slobodejšiu spoločnosť, ten pocit krivdy ľudí, že sa im "zobrali istoty" viem pochopiť. 

 

Najlepšie si to človek uvedomí v extrémnych situáciách. Pamätám si, ako ma šokovalo, keď som prvýkrát videl čísla z Rumunska, ktoré ukazovali, aké vysoké percento obyvateľov (boli to nejaké desiatky percent), pociťuje nostalgiu za režimom Nicolae Ceaușesca. To ma prekvapilo: my sme sa mali za socializmu celkom dobre, nostalgia sa dá pochopiť, ale Rumunsko? Tá zbedačená krajina, ktorou sme prechádzali cestou na dovolenku v Bulharsku?

 

Lenže potom si uvedomíte, ako veľmi bolestivé boli transformačné roky pre časť obyvateľov. Najmä strata zamestnania, ktorá znamenala nielen materiálny nedostatok, ale stratu dôstojnosti, obrovský strach z budúcnosti. Dokonca až tak, že niektorým sa v porovnaní s tým cnelo dokonca za Ceaușescom. 

 

Iste časť príbehov ako "pred rokom 1989 bolo dobre" je naozaj mixom spomienkovej nostalgie a pocitov ľudí, ktorí nepotrebujú veľa, len bezpečný, aj keď nízky materiálny komfort, a to je všetko. Ale u veľkej časti ľudí úlohu hrá aj šok z toho, čo prišlo neskôr.

 

A nejde len o materiálnu stránku veci, ľudia bolestivo pociťovali stratu identity. Raz som sa rozprával so západonemeckým sociálnym demokratom o probléme pretrvávajúceho rozdelenia krajiny na "Ossies" a "Wessies". A on mi povedal, že tých na Východe chápe, tých starších. Stratili krajinu, ktorej dali celý život. Samozrejme, že ich to zneisťuje, aj tých, čo nutne nemali predošlý režim radi. V menšom to ale platí pri rozpade komunít, v ktorých ľudia žili (napríklad naviazaných na konkrétne fabriky). 

 

Som rád, že z našich odpovedí sa dá zostaviť vcelku plastický obraz života pred rokom 1989, pre nikoho to nebola "čierna diera". Dúfam, že takto sa k danému obdobiu bude pristupovať aj v budúcnosti, v školstve, v umeleckých dielach, aj v spoločenských diskusiách.

 

Reakcia - Vladimír Palko: Necítim žiaden zásadný nesúhlas so spoludiskutérmi, občas by som však chcel názory skorigovať doplnením. V. Bajan hovoril pozitívne o vtedajšom školskom systéme. Po odbornej stránke bol naozaj dobrý. Chodil som na dobré gymnázium a štúdium matematiky si pochvaľujem. Treba však doplniť, že to bol školský systém ideologicky indoktrinačný a miestami postavený na dezinformáciách. 

 

A nebol dostupný rovnako pre všetkých, napríklad pre korupciu. Keď som bol stredoškolák, najradšej by som bol študoval žurnalistiku, ale bolo mi jasné, že by som musel písať veci, ktorým som neveril. Druhou voľbou by pre mňa bolo právo, ale ani som sa naň nehlásil, lebo som neveril, že by ma bez protekcie prijali. Našťastie na matematiku bolo možné sa dostať bez problémov.


K dezinformáciám. Na dejepise som od detstva až po vysokú školu počúval, že veľká hospodárska kríza 1929-32 sa Sovietskeho zväzu nedotkla. No nedotkla. Zato v ňom práve vtedy zomrelo 8 miliónov ľudí na hladomor. Takéto veci ľudí urážali a bolo toho veľa.


Toto mi prekážalo viac ako rady v obchodoch a kvapkajúce mlieko z roztrhnutých sáčkov. Ale keď spomíname, tak môj osobný rekord bol dve hodiny čakať v rade na vianočného kapra.


J. Draxler spomína vtedajšie vtipy o komunistických politikoch. I ja si na to spomínam. Rozprávali sa v malých skupinkách. Akonáhle šlo o stretnutie väčšieho kolektívu, ľudia sa prepínali do opačného, oficiálneho módu. Ľudskej dôstojnosti to ubližovalo. Bolo pre vtedajšiu spoločnosť charakteristické.


Znamenalo, to, že ľudia poväčšine prestali veriť heslám. A v jednej chvíli ľudia prehovorili nahlas a naraz. A to bol koniec.
Povahu toho režimu najlepšie pochopíte, keď strávite pár hodín medzi spismi, ktoré tu ostali po ŠtB.
P. Weiss hovoril o prieskumoch porovnávajúcich názory na socializmus a čo bolo po ňom. Len podotýkam, že kritka súčasnosti neznamená automaticky nostalgiu za minulosťou. Je tu veľká skupina ľudí, sám k nej patrím, ktorá sa doteraz vie tešiť z pádu komunizmu, pričom je kritická k  viacerým aspektom

 

Reakcia - Peter Weiss: Som rád, že všetci vidíme vtedajšiu spoločnosť v jej rozpornosti ale realisticky, cez svoje osobné skúsenosti a možnosti. Nie ako "jednu veľkú čiernu jamu". Nie tak dávno i Fero Novosád napísal, že dnes realistické, analytické hodnotenie bývalého režimu vyžaduje pomaly toľko odvahy, ako za jeho trvania jeho kritika. Reálny socializmus nebol výmyslom malej skupinky zlomyseľných ľudí, ale realizáciou istých dejinných možností. V každom prípade jeho návrat vôbec nehrozí, strašenie takým niečím je mimo reality. Sú pred nami, ako hovoria Američania, iné výzvy. 

 

Čo mňa osobne najviac mrzí, je úpadok školstva. Najmä technické školstvo sme mali na vynikajúcej úrovni. Obnova konkurencieschopnosti nášho školstva by mala byť témou hľadania konsenzu naprieč politickým spektrom. Žiaľ, sociálne partnerstvo sa z debaty o reforme univerzít vytratilo. Je symbolickým vyjadrením problémov, doslova krízy, v ktorej sa ocitla naša spoločnosť, že deň pred výročím Novembra sa opäť demonštrovalo za akademické slobody a za demokratickú diskusiu o reformách.

 

Reakcia - Vlado Bajan: Čím viac rozmýšľam o tom, čo za doba to vlastne bola, tým viac sa dostávam do vnútornej dilemy. Podľa toho, čo vlastne hodnotíme. Materiálna stránka? Spotrebný tovar, tzv. biela technika, toho bolo pomenej, zahraničné značky takmer vôbec. Ak si nenakupoval v špecializovanom obchode Tuzex. Autá boli mimoriadne drahé. Tiež nebol výber, akurát Renault či Simka v Tuzexe. V tejto oblasti sme si polepšili. Okrem bytov, ktoré sú v súčasnosti až také drahé, že sa pre mladé rodiny stávajú nedostupnými, ak sa na celý život nechcú zadĺžiť. Čo sa týka príjmov, väčšina ľudí ich mala nízke, zároveň sme ale nepociťovali ten tlak, ako v súčasnosti – mať veľa a mať všetko naraz – autá, domy, zahraničné dovolenky, najnovšiu módu a podobne.

 

Čo sa týka osobnej slobody – tej je viac. Ale podľa mňa na úkor osobnej zodpovednosti. Vtedy nás vychovávali viac rodičia a starí rodičia, učitelia, na rozdiel od súčasnosti, kde tieto kategórie vychovávateľov vytláčajú sociálne siete s tam vygenerovanými tzv. vzormi a celebritami.

 

V minulom období sme viac hľadali, čítali, debatovali, ja som napríklad často čítal Literárny týždenník a hľadal tam odkazy „medzi riadkami“, sami sme si vytvárali vlastné názory na rôzne veci – hudba, obliekanie, politika. Dnes dostáva mladá generácia na stôl presnú definíciu toho, kto je líder, čo je pravda a čo si nemá myslieť, aby boli „cool“. A ani nemá ambície porovnávať, zisťovať podrobnosti, diskutovať, hľadať súvislosti, verifikovať. V tom vidím rozdiel.

 

Naopak, paralelu k dnešku vidím v tom, že navonok o tvoje názory nikto nemá záujem, nikto ich nepotrebuje. Ak myslíš inak, si pomaly triedny nepriateľ, konšpirátor, dezolát. Obsah rovnaký, len názvy sa tomuto fenoménu dávajú nové.

Je zarážajúca nevraživosť medzi generáciami, najmä k tej staršej. Určité generačné spory tu vždy boli a niektoré mohli byť aj motorom pokroku, ale takáto dehonestácia starších, tých, ktorí tej aktívnej doslova „zavadzia“ tu ešte nebola. Dokonca aj z úst niektorých politikov zaznievajú verbálne útoky voči starším. Pre mňa je to nepochopiteľné, pretože práve odbornosť, skúsenosti, znalosti, pokojné rozhodovanie či zručnosti je práve to, čo sme od novej spoločnosti očakávali, požadovali. Práve tieto atribúty mali byť základom budovania novej spoločnosti. Miesto prepájania generácií je tu potláčanie tej najstaršej, ktorá ešte môže výrazne pomôcť. O návrate k výlučne straníckym „odborníkom“ v riadení krajiny už ani hovoriť nebudem.